Maroš Rovňák (nar. 1972) je poslucháčom 6. ročníka VŠVU, odbor grafika. Škola pre neho je hlavne miestom, kde má možnosť konfrontovať svoju tvorbu. Výtvarnému umeniu sa venuje od troch rokov, keď prvýkrát zobral do ruky ceruzku. Neskôr vymenil ceruzu za štetec a začal sa venovať figurálnej maľbe. Jeho tvorbu charakterizuje expresívna existenciálna maľba. V súčasnosti pracuje s takými médiami ako body-art, fotografia a inštalácia, pretože maľba mu, podľa jeho vlastného vyjadrenia, nestačila na vyjadrenie toho, čo chcel svojou prácou povedať. Niektoré jeho práve je možné vidieť od 19. júna v Pállfyho paláci v Bratislave, kde vystavuje spolu s ďalšími mladými výtvarníkmi.
Čo je tvojím cieľom, keď chytíš do ruky fotoaparát?
Fotografia nie je pre mňa cieľ, ale chápem ju ako médium, prostriedok vyjadrenia čohosi, ako záznam vecí. Nesnažím sa však robiť dokumentárnu fotografiu, na druhej strane nejde ani o číru štylizáciu. Pri tvorbe sa nedá všetko logicky zdôvodniť, na to je matematika. Pre mňa je dôležitý zážitok, ktorý si odnesie divák. Moje práce majú navodzovať určité pocity alebo stavy, čo je, podľa mňa, ambíciou každého výtvarníka.
Aké námety spracúvaš vo svojej tvorbe?
Centrálnym motívom mojej tvorby je šamanizmus. Aby sa niekto stal šamanom, musí mať v sebe obsiahnutý mužský i ženský princíp. Zobrazenie tejto skutočnosti sa stalo východiskom pre cyklus fotografií Byť ženou je byť blízko bolesti. Tento cyklus je, okrem iného, mojou štylizáciou do úlohy ženy, ktorá má v sebe plod. To je fiktívna rovina, pri ktorej zobrazení som pracoval s počítačovou kolážou.
Neskôr si ju však realizoval i na vlastnom tele...
Áno, dal som si kvôli tomu spraviť jazvu v tvare embrya. Je to niečo ako iniciačný obrad v prírodných kultúrach. Najskôr som rozmýšľal nad tetovaním, ale zjazvenie sa mi zdalo autentickejšie, pretože tento zákrok je spojený s intenzívnejším zážitkom bolesti, ktorá je charakteristickejšia pre život ženy než pre život muža. Cez proces zjazvovania som sa chcel priblížiť stavu, ktorý prežíva žena pri pôrode.
Tvoj druhý cyklus má názov Korzety...
Už v cykle Byť ženou je byť blízko bolesti som sa zaoberal i motívom neplodnosti a sociálnej izolácie okrajových sociálnych skupín. Cez tieto fenomény som sa dopracoval k určitému symbolickému vyjadrovaniu. V inštalácii Korzety používam korzet ako symbol izolácie. Táto inštalácia bola priamou reakciou na udalosti na slovenskej politickej scéne v súvislosti s riešením otázky registrovaného partnerstva osôb rovnakého pohlavia. Inštalácia pozostávala z dvoch korzetov (Korzet pre Jána Čarnogurského a Korzet pre Jána Hrušovského) a zvieracej kazajky (Kazula pre Jána Sokola), na ktorej sú motívy prevzaté z kresťanskej symboliky. Súčasťou inštalácie boli aj ceduľky s výrokmi politikov.
