|
|
 |
Q ARCHÍVTÉMY:
PROFILY:
 Powered by: 
Created by:  Statistics: |
Homosexualita v kultúreRoman Martinec o prednáške Martina C. Putnu
Homosexualita ako spoločenská konvenciaTvrdenie, že v antickom Grécku boli všetci muži homosexuáli, je zavádzajúce, ak nie chybné. Homosexualita tam predstavovala určitý spoločenský úzus, podľa ktorého starší muž sa staral a vychovával mladého chlapca v určitom veku po určitú dobu, spravidla pokiaľ nezačal zarastať, teda po moment, keď sa z chlapca stáva muž. Preto sa hovorilo “miláčikovi už rastú fúzy, mám dôvod k smútku“. Na druhej strane treba zdôrazniť, že vo vzťahu medzi mužom a chlapcom nešlo o lásku, , skôr o priateľstvo a obdiv. Prvoradá nebola rozkoš, ale výchova poriadnych občanov. Nechceli, aby chlapci robili „ženy“, ani urobiť z nich „zmäkčilcov“. Z chlapcov sa potom stanú muži a tí sa starajú o ďalších chlapcov. To isté platilo v predmodernom Japonsku. U prírodných národov, ako napr. na Papue – Novej Guiney mal homosexuálny styk charakter iniciačného obradu, ktorý trval maximálne niekoľko dní. Stále hľadáme homosexualitu ako spoločný menovateľ v iných kultúrnych epochách, pričom súčasná literatúra ako príklady uvádza slávne osobnosti z oblasti kultúry, umenia a politiky, známe náklonnosťou k rovnakému pohlaviu. Čo však majú spoločné homosexuáli, ktorí plodia deti (Thomas Mann), takí, čo im to bolo o sebe jasné (Čajkovskij), a tí „bez identity“ (Marlon Brando). Zabúdame pritom, že za sexuálnymi aktivitami slávnych jednotlivcov s osobami rovnakého pohlavia nemôžeme v žiadnom prípade hľadať homosexuálnu minoritu.
Esencializmus kontra konštruktivizmusTu sa dostávame k dvojakému chápaniu homosexuality. Esencialisti ju chápu ako bytostnosť. Podľa nich existuje vždy tá istá sexualita, teda gejovia a lesby tu vždy boli. Keďže ide o vrodenú záležitosť, bojujú esencialisti za kultúrne a politické práva gejov a lesbičiek. Konštruktivisti súhlasia, že homosexualita tu bola v každej dobe, v každej kultúrnej epoche existovala láska k rovnakému pohlaviu, ale vždy bola konštruktom svojej doby. Pokiaľ biologický konštruktivizmus pokladá homosexualitu hlavne za biologickú záležitosť, sociálny konštruktivizmus pripisuje rovnako dôležitú úlohu biologickej dispozícii i kultúrnemu kontextu. Esencializmus sa pozerá na homosexuálnu menšinu ako na súčasť modernej spoločnosti, ktorá v minulosti nebola jej súčasťou, na rozdiel od konštruktivistov, podľa ktorých sa homosexuálna menšina už v minulosti vyčlenila z majoritnej spoločnosti, a cez proces uvedomovania sa v súčasnosti snaží o svoju emancipáciu. Konštruktivisti navyše stierajú rozdiely medzi homosexualitou a heterosexualitou. Tvrdia, že v každom z nás je možnosť byť homosexuálom i heterosexuálom – v oslobodení túžby a fantázie môžeme nájsť nové modely lásky.
2 konštruktivisti a 2 esencialistiSimon LeVay v knihe Divná veda, v ktorej sa pokúsil o dejiny „buznológie“, najmä z lekárskeho a biologického hľadiska, háji esencialistickú verziu, lebo je o.i. i politicky výhodnejšia (kto si myslí, že homosexualita je vrodená, má k homosexualite neutrálny alebo pozitívny postoj a naopak, kto si myslí, že je získaná alebo dôsledok voľby, má k nej odmietavý postoj). LeVay sa v knihe vracia k sexuológovi Magnusovi Hirschfeldovi, ktorý prišiel s teóriou „tretieho pohlavia“ (existujú muži, ženy a tretie pohlavie, kam zaradil gejov, lesby a transexuálov). LeVay Hirschfeldovi toto vyčíta, no zároveň tvrdí, že hoci biológia nie je dôvod na vydeľovanie, ako podporný argument však slúžiť môže. Jona Dollimora môžeme priradiť k konštruktivistickým autorom na základe jeho knihy o ceste Oscara Wildea po severnej Afrike. Autor sa v kontexte rozprávania o sexuálnych avantúr O.Wilda a jeho spoločníka pýta: Existuje niečo ako pozitívny program pre gejov mimo ich sexualitu? Spája ich ešte niečo? Ako odpoveď nachádza lásku k rovnakému (pohlaviu), ale i odlišnému (sociálne, rasovo, vekovo) ako fascináciu čímsi iným. Dollimore tak dochádza k presvedčeniu, že práve homosexuál je ten, kto môže spoločnosť učiť k multikulturalizmu.Dominique Fernandez, autor knihy Únos Ganymeda poukázal na fakt, koľko vzniklo v 20. storočí umeleckých diel s témou lásky k rovnakému pohlaviu. Takéto knihy spočiatku vychádzajú až po smrti autora, potom sa písalo preto, lebo to bola téma nová, zaujímavá. Homosexuálna literatúra vznikla v 20. storočí a vtedy aj umiera, pretože sa vyčerpala. V momente, kedy sa homosexualita stáva v spoločnosti dovolenou, akceptovanou a samozrejmou, prestáva byť ako taká stimulom. Ďalší autor, Edmund White, sa pohyboval v homosexuálnom prostredí a sám sa identifikoval ako gej autor. V diele Horiaca knižnica sa čuduje francúzskym spisovateľom, prečo sa boja označenia homosexuálny autor. Podľa neho, každý môže písať i vlastný život alebo autofikciu, ako osobnú výpoveď, ktorá ostáva všeobecne platná, pretože „každý nosí v sebe len jednu knihu, ktorá však môže byť vo viacerých zväzkoch“.
Prednášku Doc.Mgr.Martina C. Putnu, Dr. spracoval rm
|
|
|