Coming out a jeho psychosociálne aspekty
Mgr. Ivana Červenková
Coming out je proces, v rámci ktorého si jedinec priznáva k emocionálnej a sexuálnej náklonnosti k osobám rovnakého pohlavia, a túto svoju orientáciu potom prezentuje i navonok. Samotný anglický pojem, ktorý sa ujal i v našej slovnej zásobe, znamená „vyjsť z vlastného uzavretia, otvoriť sa“.
Proces uvedomovania si vlastnej bisexuálnej alebo homosexuálnej identity býva v podmienkach netolerantnej a homofóbnej spoločnosti často komplikovaný. Viacero autorov a autoriek sa zaoberalo, ako takýto proces prebieha. Najčastejšie sa uvádza Cassovej model, ktorý rozpoznáva 6 štádií vývinu homosexuálnej alebo bisexuálnej identity.
Pre prvé štádium je charakteristický zmätok v sebe – jedinec sa pýta „Som homosexuál?“, často sa však naďalej považuje za heterosexuála, popríp. za bisexuála. Ak má k veci pozitívny prístup, snaží sa získať informácie o tom, čo to homosexualita vlastne je, napr. čítaním literatúry. Často sa však nevie so svojou orientáciou vysporiadať, potláča svoju identitu, kontroluje svoje správanie, hovorí si: „toto nie som ja“, popríp. pokladá celú vec len za akýsi experiment.
V druhom štádiu dochádza k porovnávaniu identity. Človek má pocit odlišnosti, odcudzenia od ľudí, ktorých pokladá za heterosexuálnych. Často chce nadviazať kontakty s rovnako orientovanými, čo pokladá do istej miery pre neho i za nebezpečné. Môžeme povedať, že v tomto období, jedinec stráca kontinuitu medzi minulosťou a budúcnosťou, pretože nemá vlastnú identitu.
Nasleduje tolerancia identity. V tomto štádiu si človek začína uvedomovať, že je pravdepodobne homosexuál. Nadväzuje kontakty s inými gejmi/lesbami, no pred heterosexuálmi sa navonok prezentuje ako heterosexuál alebo bisexuál.
V štvrtom štádiu človek svoju identitu už nielen toleruje, ale i akceptuje. Hovorí si: „Som gej/lesba a je to OK“ a prestáva svoju identitu skrývať, hoci spoločnosť pokladá stále za homofóbnu.
Od tohto štádia je už len krok k hrdosti na identitu a na svoju komunitu, ktorú doprevádza pocit diskriminácie od majoritnej spoločnosti. Preto sa často politicky a ináč angažuje.
Štádium syntézy identity, pre ktoré je charakteristický pokoj a stabilita, ukončuje tento vývin. Jedinec má dôveru v heterosexuálnu spoločnosť. Svoju sexuálnu orientáciu vníma ako jeden z aspektov svojej osobnosti a včleňuje ju do ucelenejšej identity.
Hoci je tento model všeobecne uznávaný, často býva i kritizovaný, pretože s homosexualitou pracuje ako so spoločenským konštruktom, a teda proces vývinu homosexuálnej a bisexuálnej identity dáva do závislosti na kultúre. Argumenty proti prijímaniu tohto modelu sa sústreďujú okolo štyroch bodov:
Proces vývinu homosexuálnej a bisexuálnej identity nemôže byť normou, takisto ako nemôže byť normou heterosexualita. Nie každý gej/lesba musia prechádzať týmito štádiami.
Vývin identity nie je jednorázová záležitosť, je variabilná a plastická, často sa mení počas života jedinca.
Identita je individuálna záležitosť a nemusí viesť k politickému vnímaniu.
Otázka zverejňovania svojej identity záleží na každom z nás, pretože každý máme hranice vlastnej identity a súkromia posunuté niekde inde.
Aj keď sa pri Cassovej modele hovorilo jedným dychom o gejoch, lesbách, bisexuáloch a bisexuáliek, treba si uvedomiť, že vývin bisexuálnej identity je v niektorých aspektoch odlišný. Prijatie bisexuálnej orientácie je obtiažnejšie, pretože chýba podpora z gejskej/lesbickej komunity. Od bisexuálov/bisexuáliek sa očakáva, že vyústením ich comig outu bude gejská/lesbická identita. Ak sa však naďalej identifikujú ako bisexuáli a bisexuálky, môžu byť zo strany gejskej/lesbickej komunity kritizovaní za nedostatok odvahy, aby si priznali svoju „skutočnú“ homosexuálnu identitu.
Prednášku z dňa 30. 10, 2002 spracoval rm
Viac informácii na túto tému nájdete v publikácii Neviditeľná menšina – Čo (ne)vieme o sexuálnej orientácii
