|
|
 |
Q ARCHÍV
PREDSTAVUJEME, INFORMUJEME:
 Powered by: 
Created by:  Statistics: |
Unnatural Killers: Za vrahyňou sa vždy skrýva lesba
Vraždiace ženské páry ešte pred pár rokmi dominovali plátnam kín. Ich cesta bola vydláždená mŕtvolami - od Thelmy a Louise po Bound. Všetky filmy natočili muži a všetky definovali lesby cez násilie. Ako tento trend pokračuje v súčasnosti? Už je to takmer desať rokov, čo vyšli v USA do ulíc lesby a gejovia, aby protestovali proti filmovému projektu, ktorý, ako sa vtedy hovorilo, mal spraviť z jednej psychopatickej bisexuálky vrahyňu. "Homofóbne stereotypy" – tak znela vtedy obžaloba. Priťažujúcou bola aj skutočnosť, že film sa mal nakrúcať v srdci homosexuálnej komunity v San Franciscu. Na druhej strane, vďaka nej sa dalo nakrúcanie ochromiť. Produkčnú spoločnosť Carolko zaplavili protestné listy, aby sa projekt neuskutočnil a keď, tak so zmeneným scenárom. K tomu patrila aj idea vymeniť Michaela Douglasa za Kathleen Turner, ktorá by vo filme hrala lesbu. Dôvodom požadovania takejto zmeny bolo zameniť mužskú obeť lesbického násilia za ženskú, čím by sa znížilo riziko, že sa ženská lesbická postava stane predmetom mužskej nenávisti. Feministická filmová kritička Ruby C. Rich patrila vtedy k tým, ktorí, ako hovorí, sa spočiatku zdráhali pozrieť si film. "Prečo by som si však v konečnom dôsledku mala nechať ujsť príležitosť konečne vidieť bisexuálku, ktorá berie veci do svojich rúk, po tom, ako mi boli dlhé roky podsúvané iba ženské lesbické obete?!" Ako už dlhšie tušíte, film sa volal Basic Instinct. Požiadavky protestujúcich sa neakceptovali. Pritom bol autor scenára Joe Esterhaz prístupný zmenám a pripravený urobiť ich. Basic Instinct zarobil 350 miliónov dolárov a priniesol do filmového sveta nový druh erotického thrilleru. Tesne pred filmom Basic Instinct, v roku 1990, prišiel do kín iný film, v ktorom dve - heterosexuálne - ženy vraždili mužov, jedného po druhom. Thelma a Louise. Tento film nevyvolal žiadne protesty. Debatovalo sa však o ňom vášnivo a exemplárne. Známy koniec, v ktorom obidve hlavné hrdinky vo svojom červenom kabriolete letia v ústrety smrti ponad Grand Canyon, nastoľuje otázku. Je to božský let, ktorý je výsledkom úspešného úteku, alebo opäť pomsta patriarchátu, ktorý s ľahkým srdcom rebelky trestá? Je tento film ženskou odpoveďou na westerny, alebo iba ďalším príkladom toho, že ženy musia preberať od mužov ich správanie zahrnujúce násilné rituály, aby mohli byť brané vážne? A nakoľko sa dá brať priateľstvo medzi Thelmou a Louise ako lesbický vzťah? Samozrejme, tie dve sú skrz-naskrz heterosexuálne. Ale dokážeme si predstaviť väčší dôkaz lásky ako spoločnú smrť? A neodkladná potreba vrhať Thelmu do mužských avantúr je vo filme taká prenikavá, že je pre to iba jedno vysvetlenie: heterosexualita hrdiniek by sa nemusela tak výrazne potvrdzovať, keby neboja zjavne ohrozená. Moderné ženské páry boli vo filme prezentované už dávno pred deväťdesiatymi rokmi. Ale vyzerá to tak, že Thelma a Louise spustili lavínu. Alebo to bola iba otázka času? Zrejme museli vo všetkých filmových štúdiách dať hlavy dokopy, plánovať a písať scenáre. A potom, o štyri roky, bola pôda pripravená pre rad filmov, v ktorých ženské páry za sebou zanechávali aspoň jednu mŕtvolu. Zabíjali vlastnoručne, väčšinou brutálnym spôsobom. Stále častejšie bez toho, aby boli akokoľvek ohrozené. A boli za svoje činy potrestané. Ak nie smrťou, tak aspoň väzením. Najrozčuľujúcejšie však na tom je, že všetky tieto filmy nakrútili muži. Pritom sa model zločinu a pomsty, ktorý tradične sprevádzal filmové násilie žien, mal v dohľadnej dobe využiť aj ináč. Ako znak spoločenského strachu z úbytku morálky mládeže. Prvý a asi najkrajší z nich bol film Heavenly Creatures (Nebeské stvorenia) z roku 1994. Režisér Peter Jackson, dovtedy známy špeciálnymi efektmi vo svojich filmoch, siahol po reálnom príbehu Parker - Hulme z päťdesiatych rokov, ktorý otriasol verejnosťou Nového Zélandu. V strede pozornosti stoja dve odlišné, ale nadané dievčatá, ktoré spolu "utiekli" z bezduchosti malomeštiackeho života do svojho vysnívaného sveta. Rodina a škola reagovali na ich priateľstvo hystericky a odmietavo. Keď majú Juliet poslať preč, rozhodnú sa obe dievčatá počas spoločne strávenej noci zabiť matku Pauliny. Film poskytol Kate Winslet jej prvú veľkú a dodnes asi najkrajšiu rolu. Je dosť pravdepodobné, že to, čo sa tej noci udialo, vychádzalo z intimity dievčenského priateľstva. Explicitne to však film neukázal. Dôležitejšie je, ako ich okolie im dáva najavo, že ich priateľstvo je nenormálne. V roku 1959 boli vrahyne Pauline Parker a Juliet Hulme prepustené z väzenia pod podmienkou, že sa nikdy nestretnú. Aj hrdinky filmu Fun (Rafal Zielinsky 1994) sú dve úplne odlišné mladé dievčatá. Aj ony skončia za mrežami. Bonnie a Hillary sa náhodne stretnú jedného odpoludnia na ulici. Rozprávajú a zabávajú sa. Ale čoskoro nadobudne toto milé dievčenské stretnutie násilnú dynamiku. Na jeho konci stojí vražda milej starej dámy. Aj v tomto filme strávia hlavné hrdinky spolu noc. Prirodzene, po čine. Spomenieme však aj niektoré ďalšie filmy. Francúzsky variant filmu La Ceremonie, ktorý inscenoval starý majster Claude Chabrol v roku 1995. Isabelle Huppert a Sandrine Bonnaire v šľachtickom sídle spoločnými silami masakrujú buržoázne panstvo. Alebo film Michaela Winterbottomsa Butterfly Kiss (1995), v ktorom lesbická vrahyňa a punk-psychopatička na konci zavraždí svoju milenku. Roky 1994 až 1996 možno definovať ako éru ženských vražedných párov, ktoré vošli do filmovej histórie. Prečo práve vtedy? A čo znamenajú tieto filmy v kontexte patriarchálneho mainstreamového kina? Vyjadrujú strach z prevratu v mocenskom vzťahu pohlaví? Alebo špekulácie s novým marketingovým sektorom, ktorým je ženská časť publika? Alebo je to jednoducho povedané naskočenie na hrkotajúci "bad girls" vlak? Pravdepodobne všetko naraz. Ako popisuje vo svojej knihe Fatal Women. Lesbian Sexuality and The Mark of Agression anglická filmová vedkyňa Lynda Hart, obraz sexuálne úchylnej ženy je totožný s obrazom kriminálničky už od čias vzniku sexuálnej vedy koncom devätnásteho storočia. Obe, kriminálnička aj homosexuálka, sú nezvyčajne aktívne. Za vrahyňou sa skrýva vždy lesba. Alebo, ako hovorí Lynda Hart: "Samotný fakt, že ženy spoločne zabíjajú, robí z nich lesby." Predzvesťou konca éry série filmov zobrazujúcich vraždiace ženské páry a zároveň jej vrcholným bodom bol v roku 1996 film Bound. Aj tento film bol dielom mužov, bratov Andyho a Larryho Wachowských. Aj Bound rozpráva príbeh vraždiaceho ženského páru. Violet a Corky potrebovali mnoho ženskej prefíkanosti, ale aj trochu násilia, aby zachránili svoju lásku z mafiánskej džungle. Na prvý pohľad nič nové. Ale nakoniec predsa. Obidve sú s úplnou samozrejmosťou lesby a zároveň dospelé ženy. Po druhé sú cool a glamour. Po tretie nie je otázka násilia vo filme braná vážne. A po štvrté Corky a Violet prežívajú svojich protivníkov, dokonca môžu na konci filmu nastúpiť do auta s kufrom plným peňazí. Dá sa povedať, že týmto filmom sa kruh uzavrel. Odsunuté lesbické môže byť vyňaté z priečinka. A môže konečne prežiť. Ako to teraz pôjde ďalej? Že by celkom prirodzene? Dva filmy, ktoré sa v posledných rokoch dostali do kina, naznačujú túto tendenciu. I keď Aimée & Jaguár, ako aj švédska coming-outová dráma Láska je láska ukazujú lesbický vzťah celkom prirodzene. Čo je, samozrejme, pekne nudné a mnohým je možno smutno za dobrou starou nenávisťou k mužom z Basic Instinctu. A možno to bude úplne opačne. Z časopisu Outline 1/2000 preložila Zuzana Lánghová |
|
|