Teplo na severe aj na juhu
K prednáške Hanny Hacker v Istropolise
Začiatkom októbra sme v Q archíve mali vzácnu návštevu, Hannu Hacker z viedenskej univerzity, ktorá vystúpila v Bratislave s dvoma prednáškami, prvou u nás v Q archíve a druhou na Katedre rodových štúdií na UK.
Mať možnosť vypočuť si teoretičku takéhoto formátu a diskutovať s ňou si rozhodne vyžaduje odbornú zdatnosť, a možno aj predprípravu. Ako sa ukázalo, prednáška bola pre našu komunitu istou výzvou. Napriek tomu si myslím, že tým bol z Q archívu daný dôležitý signál, že sme priestorom pre intelektuálnu reflexiu a, čo je nemenej dôležité, že priestor vytvárame demokraticky nielen všetkým otázkam, ale aj rôznym vzdelanostným úrovniam. V tomto zmysle nerobíme rozdiel medzi diskusiou o citových a sexuálnych problémoch vo vzťahu, videných iba z vlastnej žitej skúsenosti (naše známe archívne horúce debaty) a o procesoch, ktoré menia naše subkultúry a naše teplé životy v širšom, napr. aj geopolitickom zmysle, a ktoré teda predpokladajú aspoň minimálny záujem o otázky feminizmu, globalizácie, kríz a perspektív vyplývajúcich z najrôznejších kultúrnych stretov.
Práve tieto otázky otvorila prvá prednáška H. Hacker s názvom Disidentné sexuality v kultúrnych diskurzoch „Severu“ a „Juhu“.
Pokúsim sa teraz pripomenúť a prerozprávať zopár myšlienok z tohto podujatia, aby sme sa k nim prípadne mohli vrátiť v našich debatách i neskôr.
S rizikom, že budem veľmi zjednodušovať, uvediem rámcovo aspoň niekoľko základných vecí: žijeme v globalizujúcom sa svete, v ktorom prebiehajú obrovské ekonomické zmeny bez toho, aby sme mohli v čase sledovať ich priebeh a uvedomiť si všetky ich efekty. Svet (dnes vlastne už len kapitalistický) sa mieša a všetko sa stáva zmesou, v ktorej už nič nemá výsadné postavenie nezávislosti a nezúčastnenosti. Tieto procesy by sa dali vnímať aj ako priaznivé, keby v nich neprevládal princíp, podľa ktorého si bohaté krajiny 1. sveta (tzv. Sever), vlastniace riadiace systémy a technológiu, kupujú smiešne lacnú prácu vykonávanú v najmizernejších podmienkach 3. sveta, obrazne povedané Juhu. Kolonializácia a vysávanie Juhu Severom sa netýka len výroby džíns, tričiek, tenisiek, prehrávačov a súčiastok do počítačov a nenecháva za sebou len ekologicky zničené oblasti a rozvrátené sociálne a kultúrne prostredia, ale zasahuje do všetkých oblastí života.
V prednáške išlo o niekoľko myšlienok zachycujúcich to, ako sa tieto procesy prejavujú v oblasti kultúry, konkrétne v diskurze o sexualitách na Severe a na Juhu a vzájomne medzi nimi. Z nich vyplýva napríklad, že trojdielne Dejiny sexuality Michaela Foucaulta, ktorým je západný svet za mnohé povďačný a bez ktorých si dnes ani u nás nevieme predstaviť žiadnu reflexiu sexuality, nemusia byť jediným spôsobom, ako k týmto otázkam pristupovať. Postmodernistické myslenie prinieslo multiplicitu, no ak má byť dôsledná, musí brať do úvahy aj iné než západné/severné paradigmy. Aké sú teda prístupy k sexualite na „čiernom kontinente“, ktorý postštrukturalistického Foucaulta berie iba s rezervou (veď v jeho genealogickom skúmaní sexuality a moci sa o Afričanoch, Rusoch, austrálskych Aborigenoch atď. ani nehovorí) a označuje ho za výlučne „severný“ diskurz? Ústrednou Foucaultovou myšlienkou je tvrdenie, že moc sexualitu produkuje, a nie potláča, a teda sex je skôr nástrojom moci než spôsobom, ako sa od moci oslobodiť.
A ako sa na problémy rodu, pohlavia a sexuality dívajú africké feministky, prípadne ne-feministky, ktoré kritizujú svoje „sestry“ - biele angloamerické teoretičky, prichádzajúce s hotovými receptami, ako budovať sebauvedomenie a identitu ženy v dezolátnych podmienkach postkolonializmu? Prinášajú Afričanky na otázky sexuality iný pohľad a vieme ho naozaj prečítať v celom rozsahu?
O týchto stretoch – kontroverziách v kultúrnych diskurzoch medzi Severom a Juhom bola prednáška H. Hacker. Na začiatku spomenula, že treba dôkladne skúmať spôsoby, akými prebieha normalizácia v dominantnom diskurze (teda vo väčšinovej kultúre) a ako je hegemonická normalita nastoľovaná.
Ak queer má do činenia s odporom voči normalizácii, prednáška položila otázku, čo je vlastne sexuálne queer, čo je teda subverzívne v existujúcich reprezentáciách belochov a černochov. Neposkytla vyčerpávajúce riešenia, dala skôr obzor najvyhrotenejších stretov a paradoxných momentov.
Jedným zo známych pohľadov na kolonizáciu 3. sveta je obraz mužsky kódovaného Západu, penetrujúceho feminínny orient, ktorý, bezmocne podliehajúci, nemá nástroje na konštruktívny odpor. Tento názor E. Saida podnietil aj kritiku bieleho imperialistického feminizmu, ktorý bol ženami 3. sveta paradoxne vnímaný tiež ako normalizačný. Z ich pohľadu západný feminizmus konštruuje, čo to znamená byť normálnou ženou, normálnou feministkou alebo normálnou lesbou. Tak je možné kritizovať aj také základné feministické texty ako Povinná heterosexualita a lesbická existencia (mimochodom, vyšlo v Aspekte 1/96). Rovnako je dôležité si uvedomiť, že ani o takých veciach ako kliteridektómia alebo lesbizmus nejestvuje medzi západnými feministkami a ženami rozvojového sveta úplný konsenzus. Tieto kontroverzie (napr. užívanie odlišnej terminológie) sa prejavili najmä na veľkých ženských stretnutiach v Pekingu 1995 a v New Yorku 2000. Ďalším obrovským problémom je konštrukcia ženy v postkoloniálnom kontexte a to, čo z nej urobil developmentálny diskurz (obeť, hrdinku, chuderu, nádej, stroj na prežitie). Pod pojmom developmentálny rozumiem diskurz prostredia rozvojových projektov pomoci 3. svetu.
Procesy rozvojovej pomoci majú podľa Hacker zjavne normalizačný trend, depolitizujú situáciu a prinášajú so sebou ďalšiu byrokraciu. Paradoxne mu podliehajú aj také „nenormálne“ organizácie ako napríklad ILGA.
Prax však ukazuje aj pestré vzájomné prelínanie týchto i keď dobre mienených, predsa len „invazívnych“ názorových prúdov či podporných aktivít na jednej strane a odpor alebo rezervovanosť voči nim na strane druhej. Aj globálny feminizmus je v prvom rade záležitosť belošskej sebareflexie a čierne feministky jeho základné pojmy považujú za ohraničené. Idú ďalej a spochybňujú nielen medzinárodné sesterstvo, ale aj samu kategóriu rodu, a zároveň aj politický význam lesbickej sexuality. Prednáška nás v týchto súvislostiach upozornila na vplyvy takých autoriek ako Oyeronke Oyewumi, Nkiru Nzegdwu či Gayatri Spivak.
Zo „severnej“ strany je tu zas queer teória, spochybňujúca konštrukcie rodovej, pohlavnej a sexuálnej identity, ktorá napríklad ochotne čerpá práve zo status quo nezápadných kultúrnych priestorov, keď hovorí o mnohorakosti pohlaví a o ďalších rodových a sexuálnych „zakriveniach“ (posunoch), ktoré majú dôležité a uznávané miesto napr. u pôvodných indiánskych obyvateľov Ameriky a ďalších.
V tomto komplikovanom pletenci názorov a sociálnych praktík má svoje miesto i literatúra a v nej explicitné obrazy queerovosti, gejskej a lesbickej identity a rovnakopohlavných vzťahov. Prednáška nám stručne predviedla niekoľko autorov/autoriek africkej literatúry a v krátkych citátoch ozrejmila polohy, ktoré sú k dispozícii: od priamej homofóbnej averzie po zaujímavé empatické polohy.
Queer teória spolu s feminizmom kritizuje rasistickú koncepciu čierneho tela ako exotického, sexualizovaného, živočíšneho (rozumej zvieracieho); lenže aj nezápadné a ne-biele diskurzy môžu byť a bývajú rasistické. U afrických čiernych autorov je pertraktovanie teplej problematiky (konkrétne gejskej) príliš často sprevádzané čierno/bielou kontroverziou, ktorá je zároveň aj stretom bohatstva a chudoby, v ktorom čierny muž je spravidla obeťou bieleho a nakoniec na svoju „závislosť“ dopláca (v citovanej ukážke umiera). A Hacker sa pýta, kto vlastne sú účastníci takýchto diskurzov, ktoré vytvárajú delenie na dobrých a zlých sexuálnych disidentov.
Lesbické literárne postavy sú aj v africkej literatúre zriedkavejšie než mužské, z troch spomínaných sme si vypočuli citát z prózy Calixthe Beyala C'est le soleil qui m'a brulée. Ten bol práve výnimkou v tom zmysle, že šlo o lásku dvoch čiernych žien; zachytil ich v situácii, keď jedna sprevádza svoju milenku na ženské oddelenie nemocnice. Je to určite jeden z pozitívnejších obrazov, zbavený nánosov stereotypov, ale nedajme sa uspať: rovnako ako aj v ostatných spomínaných prózach, lesbám nie je dané prežiť. V tomto prípade trest smrti prichádza ako dôsledok tajne vykonaného potratu.
Tak sme sa dozvedeli niečo o diskurze, kde jednou z otázok je, nakoľko “africká” alebo “neafrická” je homosexualita. (Tu som si s hrôzou spomenula, ako ktorýsi potmehúd v našom parlamente splietal, že aj k nám homosexualita prenikla zo skazeného západu, nuž…)
Ale vráťme sa k meritu veci: Ako uzavrela Hanna Hacker, v každej diskusii o sexuálnej normálnosti a odlišnosti je prítomná rasa a „rasovanie“ a naopak v každej reči o bielych a čiernych ide aj o sexualitu, a to sexualitu v množnom čísle. No a na záver pripomeniem ešte úvodnú myšlienku prednášky: Disent, subverzia a útok na dominantné rodovo sexuálne pravidlá sa majú chápať ako pozitívum.
