|
|
 |
Q ARCHÍV
PREDSTAVUJEME, INFORMUJEME:
 Powered by: 
Created by:  Statistics: |
Identita“Som ľudská bytosť, ktorá niektorých ľudí znervózňuje. Keď sa na mňa pozrú, vidia kaleidoskop charakteristík, ktoré asociujú s mužmi aj so ženami. Som zamotaný uzol plný rodových kontradikcií... Som žena, ktorá je maskulínnejšia než tie prominentné, portrétované v médiách... Ak mám hovoriť za seba, môj život dáva zmysel iba vtedy, ak sa do rovnice pridá slovo transgender.” Leslie Feinberg Čo je v mene? Záleží na tom, ako sa pomenujeme? Ako nás pomenujú iní? Je vôbec potrebné pomenovať sa? V 19. storočí, keď sa sexuálne správanie mužov a žien stalo predmetom intenzívneho vedeckého výskumu, sexuológovia a psychiatri začali definovať erotické túžby voči príslušníkom rovnakého pohlavia a príslušné sexuálne správanie ako duševnú chorobu, označenú diagnózou a “liečenú” terapiou, ako aj rôznymi drastickými chirurgickými zásahmi (jednou zo zaužívaných metód bolo napríklad prikladanie horúcej žehličky ku klitorisu a pod.). Termín homosexuál bol zavedený v roku 1869 v psychiatrii na označenie mužov a žien, ktorých homoerotické sexuálne túžby a správanie boli považované za psychopatológiu. Slovo heterosexualita bolo po prvýkrát použité až v roku 1890 na označenie ľudí, ktorí vykonávajú pohlavný styk pre pôžitok, nie za účelom prokreácie, pričom takéto správanie bolo považované za deviáciu, ktorá bola definovaná ako “abnormálny alebo perverzný apetít voči ľuďom opačného pohlavia”. Termín heterosexualita bol zaradený do Websterovho slovníka až v roku 1934, a postupne sa tento termín začal používať na označenie “normálnej sexuality”. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia začali lesby, gejovia, bisexuáli a transgender muži a ženy v USA spochybňovať legitímnosť heterosexuálnej normy, až napokon v dôsledku nového empirického výskumu a pod vplyvom politického aktivizmu gejov, lesieb a bisexuálov a meniacich sa spoločenských noriem Americká psychiatrická asociácia vyčiarkla v roku 1973 homosexualitu z Diagnostickej a štatistickej príručky duševných chorôb DSM-III. Psychiatrické diskurzy sa však aj naďalej výrazne podieľali na diskurzívnej konštrukcii homosexuality a bisexuality. Príkladom je diagnóza tzv. ego-dystonickej homosexuality, ktorá bola v roku 1986 takisto vyradená z DSM-III. Americkí LGBT aktivisti, ako aj členovia Americkej psychiatrickej asociácie už takmer tridsať rokov pracujú intenzívne na odstránení stigmatizácie homosexuality, a hoci niektorí psychológovia a psychiatri aj naďalej vnímajú homosexualitu negatívne, empirický výskum a profesionálne normy v USA vylučujú v súčasnosti diagnostikovanie homosexuality a bisexuality ako psychopatológie. Dnes vieme, že homoerotické túžby a správanie boli akceptované v mnohých kultúrach v rôznych historických obdobiach (dôkazom toho sú napr. sochy a mýty zo starovekého Grécka), ale v kultúrach, kde prevládalo židovské a katolícke náboženstvo, boli a sú homoerotické vzťahy považované za smilstvo. Už to, že homoerotika bola a je v niektorých kultúrach akceptovaná a v iných potláčaná, dokazuje, že sexualita je spoločenský konštrukt, že spoločnosť definuje sexuálne normy a tie korešpondujú s náboženskými, právnickými, medicínskymi a inými diskurzmi. A hoci homoerotické správanie a túžby nie sú ničím novým pod slnkom, historik Jeffrey Weeks zdôrazňuje, že politická identita gej, lesba, bisexuál a transgender sa objavila až v priemyselných krajinách dvadsiateho storočia. Keďže slovo homosexuál pochádza z psychiatrie, GLBT/queer aktivisti a aktivistky zásadne nepoužívajú tento termín na sebaoznačenie, pretože odmietajú stigmatizáciu, ktorú tento termín evokuje. Preferované je používanie termínov gej, lesba, dyke, butch, femme, queen, bi, trans, queer a podobne, ktoré boli vytvorené v GLBT/queer komunitách a ktoré signalizujú jednoznačne pozitívnu symboliku. Queer teoretici, vychádzajúci z postmodernistického chápania sexuality, odmietajú teoretické chápanie sexuálnej identity v zmysle binárnych opozícií (homo-hetero) v prospech chápania sexuálnej identity ako fluidnej, nezafixovanej a potenciálne sa meniacej. Vzhľadom na to, že identita je organizačným princípom menšinových spoločenských hnutí, autorky a autori zaoberajúci sa postmodernistickou dekonštrukciou identity poukazujú na rozpor medzi chápaním subjektu v kritickej teórii (postulát, že každá identita je limitujúca) a imperatívmi politického aktivizmu. Mnohé feministické a queer autorky, známe anti-esencionalistickou teoretickou pozíciou, ako napr. Gayatri Chakravorty Spivak, tvrdia, že v aktivistickom kontexte je “strategický esencionalizmus” opodstatnený. Podobne ako Spivak, Judith Butler a Eve Kosofsky Sedgwick problematizujú koncept unitárneho subjektu a rozlišujú medzi politicky strategickou identifikáciou a dekonštruktivistickým chápaním identity ako fluidnej, ne-unitárnej subjektivity. Opýtam sa teda ešte raz: Čo je v mene? Záleží na tom, ako sa pomenujeme? Ako nás pomenujú iní? Je vôbec potrebné pomenovať sa? Viera Wallace-Lorencová
|
|
|