Na slovenskej pôde inakosti sa objavuje nové združenie. Nové nielen dátumom vzniku, ale nové najmä témou, ktorú konečne nastoľuje aj v našej komunite a to v súčinnosti s ďalšími obdobne zameranými združeniami. Tvár, ktorú za založením združenia vidíme však nová nie je... Poznáme ju predovšetkým ako koordinátorku a prezidentku Altery, občianskeho združenia lesbických a bisexuálnych žien. Jana Kapustová.


Jani, prešla si kus cesty. Od začiatkov v museione pred desiatimi rokmi, cez trojročnicu v Altere, spolu s menšími či väčšími búrkami v osobnom živote, najmä tvoje rozhodnutie žiť konečne svoj vlastný život bez pretvárky... A teraz nové združenie. Aké? A prečo?

Podisea – tak sa volá naše nové združenie – má v názve použitých pár písmen z hlavného poslania, aký má: pomoc diskriminovaným a týraným ženám kvôli sexuálnej orientácii. Nápad sa zrodil na jeseň, keď sa začala formovať skupina žien, ktoré plánovali kampaň "Piata žena" s témou násilia páchaného na ženách. V tom čase som sa stretla s niekoľkými lesbickými ženami, na ktorých bolo páchané fyzické, psychické a sexuálne násilie rodinnými príslušníkmi, väčšinou rodičmi. "Piata žena" bola pre mňa určitá výzva v beznádejnej situácii obetí násilia.


Nemáš pocit, že je náš malý slovenský priestor gejskolesbickými združeniami už preplnený? Chvíľami sa mi zdá, že za kvantitou výrazne pokrivkáva kvalita...

Nemyslím si, že ak pokrivkáva kvalita, je to kvôli kvantite. Každé združenie je niečím špecifické a trochu iné. Celá g/l komunita má spoločné ciele ako demokratizácia, rovnaké právne a sociálne podmienky pre ľudí s rôznou sexuálnou orientáciou. Tieto veľké veci sa dajú robiť hlavne spojením našich síl z rôznych združení. Keď sa povie g/l komunita, vždy sa mi vynorí určitá symbolika: obraz nejakej budovy alebo obrovského domu, v ktorom je mnoho rôznych izieb a miestností, z nich každá slúži inému účelu. Veľa toho priestoru je už funkčného. Keď sa zariadi "nová izba", prídu niektorí zistiť, či sa tam budú cítiť "doma". Ak sa tak cítia, chcú nejakým spôsobom vytvárať domáce prostredie a začnú sa zapájať do diania. Je to úžasný proces. A čo je hlavné, je tam slobodný pohyb ľudí a je tam aj "pomyselná obývačka" ako priestor pre spoločné stretávanie sa. V tej symbolike domu je ešte mnoho nezariadených izieb. Je to priestor, kde sa dá ešte urobiť všeličo krásne, užitočné a dôležité.


Je viac ako jasné, že téma, ktorú si združenia vzalo za svoje a rozhodlo sa pomáhať na riadne horúcom a neprebádanom území si zasluhuje stále výraznejšiu spoločenskú, ale aj politickú pozornosť, preto predpokladám spoluprácu so ženskými organizáciami na Slovensku...

Práve v týchto dňoch chodím na výborné školenie, ktoré nám môže pomôcť profesionálnejšie zvládať prácu so ženami, ktoré sú obeťami násilia. Organizuje ho záujmové združenie žien Fenestra v spolupráci s pani Sopkovou zo združenia Pro Familia. Na tomto tréningu je asi 30 účastníčok a prevažná väčšina pracuje v krízových centrách, v poradenstve... S väčšinou z týchto organizácii budeme spolupracovať. Sú to úžasné ženy, ktoré vidia hlavne ľudí. A "s týmto dokážem žiť" :-) Chcem spolupracovať s organizáciami, ktoré používajú feministické východiská pri pohľade na pomenovanie alebo riešenie problému násilia páchaného na ženách, alebo sa zaoberajú gender problematikou, a samozrejme budeme spolupracovať s g/l združeniami a všetkými, ktorí si myslia, že by sme si mohli byť vzájomne užitoční.


Čo pokladáš za najdôležitejší cieľ či poslanie vášho nového združenia a čo ty osobne od neho očakávaš? Myslíš, že môže priniesť kvalitatívne zmeny v živote lesbických žien?

Budeme poskytovať bezplatnú právnu, psychologickú a sociálnu pomoc. Žiadne g/l združenie to na Slovensku nerobí. Poskytuje sa psychologická pomoc, ale tam to väčšinou z našej strany končí. Pre tie ženy, čo potrebujú pomoc, potrebujú psychologičku až po krízovej intervencii, keď jej akútnym problémom je ohrozenie. Budem rada, ak sa obrátia aj na nás.


Čo naopak pokladáš za najväčší problém alebo prekážku pri realizácii vašich cieľov? Máte vízie, ako to odstrániť?

Prekážkami sme si často sami a to myslím veľmi všeobecne. Trochu odbočím: poznám niekoľko študentov, ktorí kvôli sexuálnej orientácii museli odísť z domu a ako študenti sa stali vlastne aj samoživitelia. Rodičom nezaniká vyživovacia povinnosť voči dieťaťu, aj keď je študentom (hoci aj vysokej školy). Keď odíde z domu, a je jedno, či dobrovoľne alebo nedobrovoľne, každý z rodičov má voči svojmu dieťaťu vyživovaciu povinnosť. Budem rada, keď sa na nás budete obracať aj s takýmto problémom. Ďalšia bežne zaužívaná diskriminácia alebo znevýhodňovanie je v rodine, kde gej alebo lesba má heterosexuálneho súrodenca. Rodičia berú ako samozrejmosť, že heterosexuálnemu dieťaťu kúpia pred či po svadbe byt, nábytok, auto... Gej či lesba sú znevýhodnení a akoby boli určitým spôsobom trestaní za to, že sú homosexuálni. Myslím, že to je tiež práca pre advokátsku pomoc, ktorú budeme poskytovať.


Trúfneš si odhadnúť, ako dlho môže slovenskej spoločnosti trvať vysporiadať sa s týmto problémom tak, že by bol viditeľný konkrétny pozitívny posun v myslení spoločnosti a v legislatíve SR?

Neviem ako dlho to potrvá, ale som presvedčená, že výchovou k odstraňovaniu predsudkov, homofóbie a ostatných negatívnych nánosov musí prísť k reálnemu pozitívnemu posunu v myslení spoločnosti. Tak to robme. A robme to systematicky.


Aký by pre teba osobne mohol byť prvý pozitívny výsledok tvojej práce? Čo by ťa dokázalo uspokojiť a zároveň popohnať ďalej, povzbudiť... ? A naopak?

Teším sa na ten prvý pozitívny výsledok. Možno to bude advokátska pomoc, ktorú sprostredkujeme, možno to bude pohoda na nejakom relaxačnom víkendovom pobyte, ktorý už máme naplánovaný a zabezpečenú aj odborníčku na terapie relaxáciami. Možno to bude tím žien, ktoré chcú so mnou spolupracovať a budú sa profesionálne na tú prácu pripravovať. Všeličo ma dokáže povzbudiť. Najviac ľudskosť. Ale súčasťou života sú aj sklamania. A nezabúdam na to.


In: Atribút 5 / 2002


Autorka / Autor :
Hana Fábry