Na Slovensku neprešiel v parlamente návrh zákona o registrovanom partnerstve. Neprešiel v prvom rade preto, lebo tí, ktorí sú v zastupiteľskom zbore volení aj homosexuálmi, im odmietli vyjsť v ústrety a legalizovať ich vzájomné vzťahy. Táto skupina ľudí, ktorá bola ešte do 60. rokov kriminalizovaná, je v podstate považovaná za druhoradú podnes. V podtexte odmietnutia návrhu zákona o registrovanom partnerstve je voči nim prezentovaný odpor ako k niečomu nemravnému, čo sa vymyká zákonom prírody a ľudského spoločenstva, plodeniu a rodeniu potomstva.

Jed v spoločnosti voči tejto skupine zasahuje nielen týchto ”iných” jednotlivcov, ale predovšetkým ich nehomosexuálnych rodičov, ktorí sú postavení pred skutočnosť, že ich dieťa je iné a nedominuje u neho úsilie zabezpečiť pokračovanie rodu. Áno, rodina je stredom záujmu spoločnosti a muž a žena uzatvárajú manželstvo práve preto, aby sa im narodili následníci rodu a mena. A naraz sa rodine narodí dieťa, ktoré je krásne a milé ako všetky deti na svete, ale postupne samo začne pozorovať a zisťovať, že je v čomsi iné ako spolužiaci a rovesníci. Pre rodičov je poznanie pravdy o homosexualite svojho dieťaťa najťažšou skúškou.

Všeobecne tradovaný a dosiaľ živený názor, že homosexualita je niečím nemravným či priam zvrhlým, pripravuje pre zainteresovaných ľudí veľmi ťažký život. Keď bol v roku 1961 vyňatý z Trestného zákona trestný čin § 244 pohlavný styk s osobou toho istého pohlavia, neznamenalo to, že by komunisti vzali homosexuálov na milosť, ale ako sa uvádzalo v komentári k Trestnému zákonu, ”proti doterajšej úprave trestného postihu s osobou toho istého pohlavia boli vznesené najmä z lekárskych kruhov mnohé námietky, ktorým nemožno uprieť opodstatnenosť… Nový Trestný zákon obmedzil trestnosť pohlavných stykov medzi osobami toho istého pohlavia najmä preto, že spravidla ide o ľudí s pohlavnou úchylkou, ktorej sa výkonom trestu nezbavia”.

Na Slovensku sa jeden lekár vyjadruje, že homosexualita sa nielenže dá liečiť, ale že dokonca on sám to dokáže. Tvrdením o možnosti liečenia homosexuality sa ešte viac zvýrazňuje ”opodstatnenosť” názorov o zvrátenosti homosexuality aj samotných homosexuálov, ktorí sa z nej liečiť odmietajú. Pričom je jednoznačné, že každý milujúci rodič homosexuálneho dieťaťa na svete by obetoval poslednú košeľu, ak by sa jeho dieťa mohlo z tejto ”choroby” vyliečiť. Vzhľadom na závažnosť tohto problému je zaujímavé, že poznatky slovenského lekára, ktorý vie u nás homosexualitu liečiť, akosi vo svete nenašli ohlas. Možno ich nepublikuje vo vedeckých lekárskych časopisoch, možno si nerobí reklamu zo skromnosti a tým neumožňuje rodičom, aby dali vyliečiť svoje deti. Vzhľadom na počet homosexuálov vo svete, ktorí by sa mohli vyliečiť, a vzhľadom na to, že by to pre budúcnosť znamenalo svet bez homosexuálov, by Slovensko vďaka tejto terapii malo konečne prvého nositeľa Nobelovej ceny. A štáty, ktoré prijali či sa chystajú prijať zákon o registrovanom partnerstve, by vyšli na smiech. Zjavne je však všetko úplne inak a lekársky výskum homosexuality už dávno dosiahol poznanie, že homosexualita sa jednoducho liečiť nedá a spoločnosť má teda povinnosť takto ”postihnutých” ľudí akceptovať a vytvoriť im podmienky rovnoprávnosti všetkými možnými zákonnými prostriedkami. Veď žiadna rodina nie je proti narodeniu homosexuálneho dieťaťa imúnna. A ak sa oháňame verejným záujmom o šťastný život rodín, musí sa týkať všetkých rodín.

KATARÍNA ZAVACKÁ
(Autorka je právničkou)